Učitelia boli v minulosti centrami spoločenského života, a preto ich – s použitím Gárdonyiho prirovnania – môžeme interpretovať aj ako žiariace lampy komunity: okrem vzdelávania detí sa aktívne podieľali na zvyšovaní úrovne všeobecného vzdelania, organizovali kultúrny život - skrátka učiteľ bol aj prameňom duchovného života v obci. Aká je však situácia dnes, či prestíž učiteľov stúpa alebo klesá, aké je vnímanie učiteľského povolania, ako rozhodujúci sú každodenní pracovníci národa v našom každodennom živote sme sa porozprávali s Andreou Végh, učiteľkou Základnej školy Ferenca Móru s VJM z obce Vrakúň, s Viktorom Brunczlíkom s učiteľom matematiky-informatiky Základnej školy Mátyása Korvína s VJM zo Šamorína a Rudolfom Uherom, učiteľom ZŠ Lászlóa Amadea s VJM z Gabčíkova.
Sú profesie a sú povolania. Prečo ste si vybrali toto povolanie? Začnime tým, ktorý je na učiteľskej dráhe už tridsať rokov. Pamätáš si ešte, ako si sa dostal do Nitry?
UR: Nečakajte veľký príbeh, možno len to, že som mal na strednej škole dobré vzory v podobe niektorých učiteľov, toľko stačilo. Písali sme rok 1989, presne rok zmeny režimu, keď som maturoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej a elektrotechnickej v Komárne. Strojárstvo mi až ta nesedelo, aby som pokračoval na technickej vysokej škole, ale cítil som, že chcem študovať ďalej, tak som si zvolil učiteľskú dráhu. Vôbec som to neoľutoval.
Povedať to z perspektívy tridsiatich rokov je veľká vec, môžeš byť za to vďační.
UR: Asi sedemdesiatpäť percent mojej kariéry je za mnou, keďže ľudia pracujú asi štyridsať rokov. Uvidíme, aké výzvy prinesie zvyšných niekoľko rokov.
Andi, aký bol tvoj príbeh na začiatku? Chodila si do Šamorína, kde si ukončila gymnázium.
VA: Neviem, vždy som sa cítila nezrelá na svet. Dodnes neviem, ako sa mi podarilo stať sa učiteľkou. Mojou veľkou túžbou bola herecká kariéra, ale finančné zázemie a talent boli menšie. Jedna moja kamarátka mi navrhla, aby sme išli do Nitry na maďarsko-nemecký odbor. Obidva predmety sa mi páčili a išla som do toho optimisticky. S maďarčinou problém nebol, myslela som si však, že po nemecky viem, ale už na chodbe medzi spolužiakmi som si uvedomila, že až tak nie. Keďže to nevyšlo, kamarátka mi povedala, aby som sa nenechala odradiť, existuje aj program pre učiteľov v škôlke. V tom momente som ani nevedela o čo ide, myslela som si, že musím učiť malé deti, ale ozrejmila mi, že môžem byť učiteľkou v nižších ročníkoch. Na to som si povedala, poďme na to, bude to dobré, skúsime to. V Komárne, presnejšie v Dôstojníckom pavilóne, sa otvorila externá fakulta Univerzity „Apáczai“ zo západného Maďarska. Samotné Komárno bolo skvelým miestom, pretože tam bolo veľa skautov, a aj ja sama som skautka. Moja kariéra sa tam začala a neľutovala som to, pretože to bola skvelá škola, ktorá ma naučila veľa o ľudskosti.
Ešte dodám, že keby skauting neexistoval, tak by som tu dnes nebola ani ja, pretože viesť družinu alebo byť v nej aktívny je výborná pedagogická metóda.
Pred časom, na mojom prvom tábore v Číčove Ambrus Csizmadia povedal, že skauting je spôsob života, ktorého by ste sa nikdy nemali vzdať, a podľa toho aj žijem. Aj pri výučbe fungujem podľa zásady, že z každého sa dá dostať to najlepšie. Nič nie je nemožné.
Nevadí ti, že sa herecká kariéra zmenila na učiteľskú?
VA: Neviem, s herectvom som nemala skúsenosti. Myslím, že aj toto je veľké javisko, aj tu sa môžete prejaviť, ale na javisku nie som ja, ale deti. Možno je ešte lepšie nasmerovať ich zozadu, pretože vám vrátia to, čo chcete. To je v poriadku, so súčasnou situáciou som úplne v pohode.
S Rudim máme niekoľko spoločných vecí: pochádzame z jednej ulice z Vrakúne, sme učitelia aj skauti. Bol si vedúcim zboru v skautskom hnutí a ako starý skaut máš aj povinnosti navyše...
UR: Najprv by som chcel povedať pár slov o začiatkoch. Vyštudoval som vysokú školu v Nitre a zároveň v roku 1991 začal v krajine skauting, ktorý sprevádzal aj moje vysokoškolské roky. Vytvorili sme skautský zbor v obci Vrkúň a potom v Gabčíkove ... Rozhodujúcu úlohu v tom zohral pán dekan János Zsidó, tak ako aj doteraz. 1. septembra 1993 som nastúpil do svojho prvého zamestnania, na ZŠ sv. Jána apoštola s vyučovacím jazykom maďarským v Dunajskej Strede. V tom čase sa otec János Zsido stal dekanom v Dunajskej Strede. Začal som učiť na prvom stupni základnej školy a hneď som sa stal triednym prvej triedy a popri tom som robil skauting. Ale my skauti vieme, že to nemožno oddeliť od pedagogickej práce. Skauting bol so mnou každý deň, každú hodinu. Azda najviac si to potom pamätajú žiaci, ktorých som učil. Dvadsať rokov som bol aktívnym vedúcim zboru a potom sme sa my starý skauti nedávno opäť stretli. Na povzbudenie pána dekana, ktorý prišiel do obci Vrakúň pred niekoľkými rokmi, sme vytvorili klub starých skautov a teraz opäť otvárame svoje krídla – snažíme sa vytvoriť niečo užitočné. Ale bez zápachu potu, aby sme sa nevnucovali mladým ľuďom. Pomáhame, ako môžeme, najmä v cirkvi a v kostole vykonávame pomocné práce.
Nikto by si nemal myslieť, že ste sa zišli aby ste si rozprávali staré príbehy, ale ste veľmi aktívni, od prác okolo farnosti až po organizovanie turistických zájazdov, v podstate sa staráte o komunitu...
UR: Sú roky, keď sa od skautingu vzďaľujete, nezúčastňujete sa ho tak aktívne, ale každému to zostáva v krvi a skôr či neskôr sa vráti. Takto sa starý skauti vrátili do obci Vrakúň
Andi, ti čerpáš zo skautského zboru z Gabčíkova, odkiaľ zaraďuješ skauting do vyučovania. Bola tvoja prvá základná škola v obci Vrakúň, alebo si aj učila inde?
VA: Bola som v druhom ročníku na vysokej škole, keď som začala učiť v obci Nový Život. V tom čase som robila aj v kníhkupectve a jeden z klientov povedal, že tam bude učiť, tak nech skúsim šťastie aj ja. Nevedela som až tak kde je Nový Život, preto som povedala rodičom, že idem do dediny „Illésszekér“, ale nikto z nich o tom nepočul, tak sme vytiahli mapu.
Začala som tam svoju kariéru, strávila som tam nádherných päť rokov. Veľmi milí boli aj obyvatelia niekoľkých malých dedín - Malý Máger, Tonkovce, Vojtechovce - a aj kolegovia. Boli sme mladí ľudia, nové púčiky, ktoré ešte nevedeli, čo so sebou. Ak sa niekto odtrhne od lavice, nerobí to z neho automaticky učiteľa.
Bolo to pred 22 rokmi, ale dodnes na ne spomínam. Odvtedy už táto škola žiaľ nefunguje, ale obohatila som sa o krásne zážitky. Päť rokov strávených tam sa mi vrylo do pamäti.
Zdroj: https://www.klikkout.sk/